Rieka Níl a stratená hrobka Tutanchamóna
Pre starovekých Egypťanov bola jedna z najznámejších riek na svete nevyhnutným zdrojom čistej vody. Rieka Níl bola dôležitá aj pri preprave po krajine, ale najmä pre pestovanie plodín...
Staroveký Egypt a rieka Níl
Bez rieky Níl by staroveká egyptská civilizácia, ako ju poznáme dnes, neexistovala. Prvú významnú civilizáciu tu ľudia v severnom údolí Nílu založili okolo roku 5 000 p.n.l. Pestrú úrodu v nehostinnej krajine Egypťania vypestovali každým rokom vďaka letným záplavám. Rieka totiž vo svojom koryte niesla spolu s vodou aj úrodnú pôdu a keď sa po okrajoch začala vylievať, zanechala za sebou vlhké tuhé bahno. Práve to dodalo okolitej zemi kvalitu na pestovanie.
Staroveký Egypťania kedysi naviazali svoj kalendár na hviezdy a rieku Níl. Rok začínal v polke Júla, keď sa hladina vody začala zdvíhať a neskôr vylievať do okolitých brehov. Aj to ukazuje, ako veľmi ich život a úroda závisela na každoročných záplavách. Niet sa čo čudovať, že sa Níl stal neoddeliteľnou súčasťou Egyptských mýtov. Na západnom pobreží rieky vystavali na počesť panovníkov úchvatné hrobky - dnes nesie toto honosné miesto výstižný názov, Údolie kráľov.
Rieka Níl zohrala úlohu aj pri stavbe pyramíd
Väčšina starovekých egyptských pamiatok stojí popri brehoch rieky Níl. Aj dnes je udivujúce, koľko vydržali stáť pyramídy. Zatiaľ čo ich základ tvorí pieskovec, ich stred vyžadoval použitie tvrdšej žuly. Práve vďaka kritickej centrálnej žulovej časti odolali času. Ložiská žuly sa však nachádzali 1000 kilometrov južne a Egypťania ťažký kameň prepravovali pomocou Nílu. Využili pritom smer, ktorým rieka prúdi. Žulu prepravili od južných ložísk po prúde Nílu smerom na sever k rozostavaným pyramídam.
Viktóriine jazero
Po mieste, kde Níl vyviera, sa dlho pátralo, no dnes sa za najviac pravdepodobný začiatok pokladá práve Viktóriine jazero. Jazero s menom britskej kráľovnej Viktórie je najväčším jazerom v Afrike. Rozlohou je väčšie ako Slovensko. V čase panovania kráľovnej Viktórie v 19. storočí ho našiel anglický objaviteľ a dal mu meno v tom čase aktuálnej panovníčky.
Leží v strednej Afrike, odkiaľ prúdi do rieky Níl. Od Viktóriinho jazera tečie Níl tisíce kilometrov na sever cez východnú Afriku do Egypta a nakoniec sa vlieva do Stredozemného mora. Tropické počasie zabezpečuje Viktóriinmu jazeru väčšinu vody vďaka dažďom. Menšia časť vody sa vlieva do jazera vďaka niekoľkým prítokom. Priemerná vonkajšia teplota je tu 25
°C . V rámci jazera sa nachádza aj množstvo ostrovov.
Rozmanitá po celej dĺžke
V strednej Afrike, kde začína ako Biely Níl, tečie cez tropický prales plný banánovníkov a bambusu. Ďalej na sever začína savana a zalesnenie začína byť redšie. V Sudáne sa spája s Modrým Nílom a rastlín smerom na sever ďalej ubúda, až príde k Sahare. Krajinu vystrieda púšť a takto pokračuje cez Egypt až kým sa vlieva do Stredozemného mora.
Delta rieky Níl
Oblasť, kde sa Níl vlieva do Stredozemného mora, je obývaná už niekoľko tisícročí. Počas celej tejto doby bola dôležitým regiónom na pestovanie plodín a dnes to nie je inak.
Delta Nílu je jednou z najväčších delt na svete a práve časť jej názvu - delta - sa zaužívala aj pre ostatné ústia rieky vo svete. Svojim tvarom totiž pripomína obrátené grécke písmeno delta.
Níl sa začína rozvetvovať za egyptským hlavným mestom Káhira.
Oblasť delty zaberá viac ako 200 kilometrov pobrežia a tiahne sa od mesta Alexandria na západe po východné mesto delty Port Said.
Alexandria
Mesto ležiace priamo v území delty je Alexandria. Je jedným z najväčších miest Afriky a zároveň aj jedným z najvyhľadávanejších turistických miest v Egypte. Egyptské mesto založil macedónsky kráľ Alexander Veľký. Hádam najznámejšou pamiatkou je tu Alexandrijský maják, jeden zo siedmych divov starovekého sveta. Na vrchole majáka sa v tej dobe celý čas udržiaval oheň, aby ho lode plávajúce po Stredozemnom mori videli už z niekoľkých desiatok kilometrov.
Port Said
Toto prístavné mesto, ktoré vzniklo popri výstavbe prieplavu, je pomerne nové. Vzniklo v 19. storočí, no dnes je významným bodom námornej dopravy. Leží na okraji Suezského prieplavu, ktorý spája Stredozemné a Červené more. Prieplav vybudovali v rovnakom čase ako mesto Port Said. Odkedy môžu lode používať cestu cez Suezsky prieplav z Európy do Ázie, nemusia obchádzať Afriku cez Mys dobrej nádeje.
Ramená Rosetta a Damietta
Zvieratá a rastliny v okolí Nílu
Život v rieke a popri nej je viac ako pestrý. Zdržiavajú sa tu napríklad Ostriež nílsky, sumce a úhory. Okrem rôznych druhov rýb a vtákov je domovom pre korytnačky, hady a hrochy. Hádam najznámejším živočíchom je tu Krokodíl nílsky. Je to zároveň jeden z najväčších krokodílov na svete, ktorý sa dožíva veku 70 - 100 rokov. Z rastlín tu nájdeme napríklad Vodný hyacint, Akácie či Lekno egyptské (lotosový kvet). Ako vysoká trstina v plytkej vode rieky rastie Papyrus.
Stratená hrobka Tutanchamóna
Howard Carter a Lord z Carnarvonu (celým menom George Edward Stanhope Molyneux Herbert) stoja za prvým otvorením hrobky faraóna Tutanchamóna od jej uzavretia v dávnej minulosti. Tento objav z roku 1922 sa v súčasnosti radí medzi najdôležitejšie objavy v archeológii vôbec, pretože ide o najlepšie zachovanú hrobku nájdenú v slávnom Údolí kráľov. Archeológ Howard Carter začínal ako umelec, ktorého ešte ako tínedžera pozvali z Británie do Egypta odkresľovať maľby z hrobiek. Práve vtedy sa u neho prebudila vášeň pre archeológiu a v Egypte ostal žiť. Britský Lord z Carnarvonu zase prišiel do Egypta za účelom dovolenky, no vykopávky ho veľmi zaujali.
Netrvalo dlho, kým sa vážený politik a zanietený archeológ spriatelili a keď Lord z Carnarvonu vybavil potrebné povolenia, mali už všetko čo potrebovali. Objavitelia, ktorých indície o hrobke faraóna Tutanchamóna zaujali najviac, sa rozhodli hľadať práve túto. Keď dal po vyčerpávajúcich šiestich rokoch Lord z Carnarvonu povolenie na poslednú sezónu, situácia začala naberať rýchly spád. Po odkrytí niekoľkých desiatok ton piesku sa pod vchodom do hrobky Ramzesa IV objavil začiatok starovekého schodiska...
